Niektorí z nás hovoria príliš rýchlo, iní zasa váhavo. A niekedy, napríklad v rozčúlení, mávame rôzne prejavy neplynulej reči. Neexistuje presná hranica medzi normálnou a patologickou plynulosťou reči. Tak aký je rozdiel medzi bežnou neplynulosťou a zajakavosťou?
Zajakavosť je nedobrovoľné a nekontrolovateľné narušenie plynulosti prehovorov. Najnápadnejším príznakom zajakavosti je opakovanie alebo predlžovanie hlások/slabík/slov, ktoré narušuje plynulý a rytmický tok reči. Býva sprevádzané nadmernou námahou (žmurkanie, grimasy...) a psychickou tenziou (rozpaky, strach z hovorenia...).
Nie je však nič nezvyčajné, keď sa u detí vo veku 2 – 4 rokov vyskytnú v reči neplynulosti, ktoré sú podobné prejavom zajakavosti. Objavujú sa ale bez sprievodných príznakov nadmernej námahy a psychickej tenzie. Väčšinou sú spôsobené prudkým tempom vo vývine reči a veľkým nárastom slovnej zásoby. Deti jednoducho nestíhajú povedať všetky svoje myšlienky naraz. Majú zrýchlené tempo reči, opakujú slabiky a slová, prerušujú vety, opravujú sa, vsúvajú do reči rôzne zvuky. Tento jav sa nazýva vývinová neplynulosť (dysfluencia) a považuje sa za fyziologický. Deti si tieto prejavy neuvedomujú a spravidla do niekoľkých mesiacov zaniknú. Ak ale neplynulosti pretrvávajú a dieťa si ich už začína uvedomovať, môžu sa fixovať a prerásť do tzv. začínajúcej
(incipientnej) zajakavosti. Dieťa začína hovoriť so zvýšenou námahou a vtedy je potrebné vyhľadať logopedickú pomoc.
Ako môže neplynulému dieťaťu pomôcť rodič?Veľmi dôležitý faktor, ktorý môže zlepšiť plynulosť hovorenia, je správanie rodiča a jeho interakcia s dieťaťom. Pri nesprávnom komunikovaní s dieťaťom s dysfluenciami môže dôjsť k fixovaniu neplynulosti, a tým k prechodu do zajakavosti. Prvoradým cieľom je predísť tenzii, t.j. zabrániť, aby u dieťaťa vzniklo vedomie handicapu.
ZÁKLADNÉ ODPORÚČANIA A RADY PRE RODIČOV DETÍ S NEPLYNULOSŤOU (spracované podľa: Lechta a kol., 2002):
Ako s dieťaťom komunikovať?- Počúvame pozorne, čo dieťa hovorí a nie, ako to hovorí.
- Odpovedáme a reagujeme na obsah prehovoru, nie na zajakavosť.
- Pri hovorení používame pomalé tempo reči a predlžujeme prestávky medzi jednotlivými rečovými aktmi. Dieťa podvedome napodobňuje rečový model svojich rodičov.
- Neupozorňujeme na neplynulosti v jeho reči, nekážeme mu direktívne „rozprávaj pomalšie“, „nadýchni sa a povedz to ešte raz“, ale sami hovoríme pomalým a pokojným tempom.
- Nehovoríme dieťaťu, že sa zajakáva.
- Poskytneme mu dostatok času – bez prejavov netrpezlivosti a dokončovania viet zaň. Vždy mu umožníme dokončiť vetu.
- Neprerušujeme dieťa pri prehovore, neopravujeme ho pri neplynulo povedaných slovách, odporúča sa len slovo plynulo po dieťati zopakovať.
- Redukujeme počet otázok, ktoré dieťaťu kladieme, používame viac komentovanie udalostí (napr. dnes bolo s babičkou asi dobre). Dieťaťu dáme mu dostatok času na odpoveď, dieťa nadobudne pocit, že môže hovoriť pomaly
- Zaznamenávame si situácie, keď sa plynulosť reči zlepšuje alebo zhoršuje. V čase, keď je plynulosť reči dobrá, podnecujeme dieťa k verbálnemu prejavu
- Odstránime situácie, ktorých sa dieťa evidentne bojí. Strach z tmy, kúpania, niektorých ľudí, a nedopustíme, aby sa mu niekto posmieval. Usilujeme sa redukovať vplyvy, ktoré môžu mať negatívny vplyv na plynulosť (nečakané nové situácie, časový tlak, podráždenie...)
- Nevyžadujeme direktívne od dieťaťa rečový prejav
- Dočasne redukujeme „disciplínu“, bontón týkajúci sa rečových prejavov – po fixácii plynulosti sa vrátime k spoločenskej norme. Teda NIE: „poďakuj sa“, „pozdrav tetu“, „nič som nepočula“...
- Kladieme čo najmenej otázok typu: „prečo“, „ako“, „čo“ ...Usilujeme sa otázky preformulovať do skrytej formy (teda nie „ako bolo v škôlke?“, ale „dúfam, že si sa dnes mal v škôlke dobre...“), aby dieťa nemuselo odpovedať dlhými vetami
- „Nepredvádzame“ dieťa pred známymi („povedz tú peknú básničku!“)
- Nedeklarujeme neprimerané očakávania. Myslia sa tým všetky očakávania, ktoré vedú k tomu, že sa dieťa zahanbí, alebo mu evokujú vedomie zlyhania, pocit, že sklamalo (napr. „chlapci nikdy neplačú“, „také veľké dievča sa nesmie ušpiniť“, „susedov Janko to vie lepšie“ a pod.). Všetky očakávania, ktoré vedú k tomu, že sa dieťa zahanbí, zajakavosť zhoršujú.
- Postaráme sa o pokojný životný štýl. Keď dieťa začne rozprávať vo chvíli, keď robíme niečo, na čo sa musíme sústrediť (napr. šoférujeme, krájame nožom zeleninu), povieme mu, že ho práve nemôžeme nerušene počúvať, a zároveň mu sľúbime, že mu budeme venovať všetku pozornosť, keď skončíme s činnosťou, ktorú práve vykonávame.
- Vyhýbame sa extrémnemu rozrušeniu – aj pozitívnemu. Napr. aj „až priveľmi“ sa tešiť na Vianoce.
- Dávame pozor, aby sme zajakavosť – ani nepriamo – netrestali. Napr. prejavy netrpezlivosti, ale aj nápadná pochvala za plynulosť. Necháme dieťa, aby sa „vyrozprávalo“, neprerušujeme ho v reči (ale seba necháme prerušiť). Pozorne počúvame, kedykoľvek sa nám prihovorí.
- Žiadne náhle zmeny životosprávy.
- Dôležité rozhovory vedieme zásadne v neprítomnosti dieťaťa.
Spievajte, hrajte sa, cvičte...Na zlepšenie plynulosti a na spomalenie tempa reči je vhodné s dieťaťom spievať pesničky so zapojením rytmizovania, vytlieskavania, slabikovania. Zaspievajte si a pochodujte do rytmu ako vojaci alebo vyklopkávajte po slabikách riekanku na bubienku. Na predchádzanie vzniku psychickej tenzie a nadmernej námahy je vhodné zaradiť do aktivít prvky detskej jogy. Ide o relaxačné cvičenia, zamerané na celkové uvoľnenie a upokojenie.
